The Pier

La Jeteé, ktorý samotný autor označuje ako photo-roman, je sériou statických fotiek (vlastne je tam len jeden krátky pohyblivý záber - žena leží na posteli, díva sa do kamery a žmurká - ten záber akoby symbolizoval krásu kinematografie ako takej). Marker má teda k dispozícii dve formy expresie - hudba a čistá vizualita. Krása filmu tak úplne spočíva na kráse oných fotiek (a že sú to skvelé a krásne fotky) a spôsobu ich montáže (napätie je vytvárané vylučne strihom - pozoruhodný moment). Silná chorálna hudba navodzuje očakávanú paralelu medzi Apokalypsou a Treťou svetovou vojnou, a zároveň pripravuje pôdu na prekonanie sci-fi konceptu v úplnom závere filmu.